Fiat G.5O

S prototypom tejto talianskej stíhačky sa predstavitelia fínskeho Ilmaviomatu zoznámili už na milánskom aerosalonu v roku 1937.
O rok neskôr sa začali rozhovory o dodávke 25 kusov. Na jeseň 1939 sa na letisko Guidonia dostavili štyria fínski piloti. Mali sa tu bližšie zoznámiť s novou stíhačkou a vykonať jej testy. V ich priebehu res.Vänr. Harmaja dosiahol v strmhlavom lete rýchlosti 830 km/h, aj keď konštrukčná maximálna rýchlosť bola iba 730 km/h. Hoci bol zranený úlomkami čelného štítku, ktorý nevydržal nápor, odporučil Fiat pre zavedenie do výzbroje Ilmaviomatu.Prvá časť dodávky bola odoslaná v novembri 1939 cez Nemecko do Švédska, kde mala byť zmontovaná a preletená do Fínska. Medzitým sa však Sovietsky zväz rozhodol riešiť svoje územné nároky voči slabému susedovi pre neho typickou metódou - agresiou. Vypukla takzvaná "Zimná vojna". A pretože hitlerovské Nemecko v tej dobe bolo s Sovietskym zväzom jedna ruka (neuplynulo ešte ani štvrť roka od podpísania paktu Molotov - Ribentropp a od rozdelenia Poľska), prepustilo cez svoje územie len dva Fiaty a ďalší transport zakázalo.

Bolo nutné nájsť novú cestu - cez Švajčiarsko do Amsterdamu a odtiaľ do Švédska loďou. Tým sa dodávka, medzitým rozšírená na 35 kusov, značne zdržala. Prvé dva Fiaty dorazili do Fínska už na konci roku 1939, zvyšok objednaných strojov bol dodaný až v priebehu februára 1940. Značnú časť dodávky tvorili lietadlá tzv 1.série s presklenou kabínou pilota. Rozkazom z 26.1.1940 bola séria označená FA-1 až FA-35 (prvé dva kusy dostali ešte vo Švédsku chybné kódy SA-1 a SA-2). Stroje FA-7 a FA-8 boli stratené počas preletu.
Okamžite začala byť novými strojmi prezbrojována stíhacia Lentolaivue (LeLv.) 26. Už 26.2.1940 s nimi prvýkrát zasiahla do boja a toho istého dňa otvoril Ltn. Puhakka skóre tohto typu na Severe, keď zostrelil I-16. Do konca vojny 13.3.1940 sa pilotom LeLv. 26 podarilo zostreliť 11 sovietskych lietadiel pri strate iba jedného stroja (FA-12 dňa 27.2. 1940, pilot Ltn. E. mámivú zahynul).
V priebehu bojov v drsných podmienkach severskej zimy sa na plno prejavili mnohé nedostatky talianskych strojov stavaných pre podmienky teplého stredomorského podnebia. Motory Fiat A.74 RC-38 neboli vhodné pre prevádzku v nízkych teplotách. Taliansky olej zamŕzal pri teplotách len málo pod nulou, listy vrtule sa nedali za mrazu prestaviť a zostávali na štartovom režimu. A lietať v otvorenej kabíne veľkými rýchlosťami v krutých mrazoch určite nebolo nič príjemného. Avšak fínski piloti vcelku oceňovali dobrú stabilitu pri lete a výbornú obratnosť v boji.
V krátkom období prímeria sa Fíni snažili aspoň niektoré nedostatky odstrániť. Bola zabudovaná nová palivová nádrž o objeme 135 litrov. Motor bol vybavený elektrickým systémom ohrevu. U lietadiel 1.série bola odstránená nespoľahlivá presklená kabína a nahradil ju vlastný variant otvoreného kokpitu. Vrtule boli modifikované po vzore švédskych Fiatov CR.42. U starších exemplárov upravili smerovku, ktorá dostala rohové vyváženie. Na lietadla FA-33 boli vykonávané pokusy s pevným lyžovým podvozkom, ktorý sa ale v radovej službe nepoužíval.

Nová etapa bojov pre fínske Fiaty G.50 začala už 25.6.1941, kedy šesť Fiatov zostrelilo 12 z 15 sovietskych SB-2, útočiace na ich letiská. LeLv. 26 v tom okamihu mala 26 strojov schopných operačného nasadenia v troch letkách (lentue). 4. júla 1941 došlo k boju štvorica G.50 so skupinou sovietskych SB-2 v priestore Pyhäselkä. Sovieti stratili štyri bombardéry a všetky si pripísal Vääp. Oiva Tuominen (na stroji FA-3). 17.okóbra za tento štvorminútový boj dostal najvyššie fínske vyznamenanie - Mannerheimov kríž. Do októbra 1942 dosiahol na Fiate G.50 celkom 23 zo svojich 44 zostrelov a stal sa tak najúspešnejším fínskym stíhača lietajúcim na týchto talianskych strojoch.

LeLv. 26 používala Fiaty až do polovice roku 1944, kedy bol 27. júna odovzdaný posledný Fiat G.50 cvičnej Taydennyslentolaivue (T-LLv.) 35. LeLv 26 naďalej používala americké Brewster B-239 Buffalo. Na Fiat G.50 dosiahli piloti LeLv. 26 v priebehu tzv "Pokračovacej vojny" celkom 88 zostrelov pri strate len troch Fiatov v leteckom boji.
Celkovo fínskej letectvo za celú dobu používania prišlo v leteckom boji o štyri Fiaty, jeden zostrelil protilietadlové delostrelectvo, tri boli odpísané pre technickú závadu a sedem po leteckých nehodách.
Po ukončení bojov v septembri 1944 a následnom podpísanie mierových dohôd, ktoré výrazne obmedzili počty fínskeho letectva boli opotrebované stíhačky rýchlo vyradené. Posledný let vykonal FA-10 13.12.1946 a 2.1.1950 bolo zvyšných 7 strojov (FA-10, FA-11, FA-16, FA-18, FA-27, FA-31 a FA-35) vyradené zo stavu Ilmaviomatu.

Fiat G.50 FA-1, M.M. 4738, základňa Malmi, marec 1942. (predloha pre môj model)

Technický popis

Technické dáta Fiat G.50 Frecia:

Rozpätie: 10,98 m, Dĺžka: 7,80 m, Výška: 2,96 m, Nosná plocha: 18,25 m2, Hmotnosť prázdneho lietadla: 1 930 kg, Vzletová hmotnosť: 2 330 kg, Maximálna rýchlosť: 483 km/h, Cestovná rýchlosť: 425 km/h, Stúpavosť: 7,5 m/s, Dostup: 10 700 m, Dolet: 670 km

História stroja FA-1 (pôvodne SA-1, do 28.1 1940, pôvodné seriové číslo MM4738)

Jednotky: KoeLv, LLv26, 3.LeLv26

Počet zostrelov:9

18.12 1939 doručenie do Fínska

4.1 1942 poškodený počas pristávania

6.6 1943 opravený pomoucou dielov vybrakovaných z iných strojov

11.1 1944 vyradený z evidencie